Študenti Ateliéru komunikácie v médiu fotografie otvárajú ďalšiu výstavu. Tentokrát si vybrali priestor Galérie mestskej knižnice v Podlínci. Dôvodom je fakt, že priamo v tomto meste sa rozhodli nasnímať materiál na novú knihu, ktorá sa venuje životu v kláštore.
Výstavný projekt Damnatio memoriae – stratenie pamiatky prezentuje v širších kontextoch formou umeleckého dokumentu pohľad na súčasné sociálne a duchovné mobility objektu kláštora v Podolínci, kde pod jednou strechou koexistujú Špeciálna základná škola sv. Klementa Hofbauera, Detský domov sv. Klementa Hofbauera a vlastník objektu, Kongregácia Najsvätejšieho Vykupiteľa – Redemptoristi.
O kláštore
Objekt kláštora je výnimočný nielen dobre viditeľnou panorámou veží mesta Podolínca, ale aj koncentráciou historických, religióznych a sociálnych odkazov ľudského spoločenstva. Kláštor a okolie je koncentrovaná Obec Božia, ktorá v jednom objekte – pod jednou strechou – skrýva sociálne aj religiózne vrstvy. Kláštor je priestorom pre duchovno-misijný život rehoľníkov, súčasne slúži ako špeciálna základná škola a detský domov pre sociálne znevýhodnené deti. Kláštor je objektom, v ktorom sú učitelia a rehoľníci zároveň sociálnymi pracovníkmi, ale aj náhradnými rodičmi – otcami, matkami, bratmi, sestrami…
Silný odkaz skrýva aj jeho história počas komunistického režimu, kedy kláštor slúžil v 50. rokoch 20. storočia ako väzenie pre rehoľníkov. Súčasťou projektu je obrazová publikácia Damnatio memoriae – stratenie pamiatky, kde je na ploche 178 strán prezentovaný výber najlepších prác autorov a študentov Fakulty masmediálnej komunikácie UCM v Trnave, participujúcich na projekte. Knihu obohacujú texty religiózneho a odborného charakteru od pátra Michala Zamkovského, CSsR, kňaza Ľubomíra Hajdučíka, kurátorky Kláry Kubíkovej a autorov (pedagógov) Petry Cepkovej Jozefa Sedláka. Kniha obsahuje tiež krátke poetické vyznania študentov – autorov masmediálnej fakulty UCM v Trnave.
Fragmenty z textov a vyznaní:
Na začiatku sme boli cudzinci a na konci sme spolu tancovali v telocvični. Deti. Mali by sme si ich všímať viac. Obraz Podolínca vo mne nesie spomienky na deti, ktoré sme fotili a strávili s nimi dni plné radosti. Deti, ktorých pohľad, slová, gestá sú pre mňa osobne tie najúprimnejšie. Ich nevinnosť je čistou esenciou vnútra a toho, čo z nich vyžaruje. Kontakt s detským domovom bol pre nás spočiatku niečím novým, no postupne prišlo vzájomné prijatie. A o tom to je. Prepojenie prostredia detského domova a kláštora bolo ako prepojenie života a ducha. Niečo, čo každého jedného z nás spája. Tiež nás spája láska, ktorej sme boli súčasťou. A za to ďakujem.
Nikola Hudáková, študentka
Začiatkom decembra som znovu zažila jeden krásny AKMF workshop, no o pocitoch mimofotiacich, pocitoch, čo sme zažili medzi sebou bez fotoaparátov (i keď jeden by sa vždy našiel) potom. Fotili sme školu, detský domov v Podolínci. Fotiť rómske deti je zážitok. Sú iné. S inou energiou, vášňou do života, s iným smútkom v očiach. No stále sú to deti. A možno ich detstvo je rýchle, ťažšie a život na nich tlačí viac, všetky deti nám darovali úsmev a spomienku. Nakoniec aj slzy. Ach, krásny čas to bol.
Magdaléna Tomalová, študentka
„Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili.“ Striedame sa v službe; raz jeden pohladí po tvári, potom zas druhý potiahne za vlasy. Je medzi nami dôvera, nečakaná a nerozumná. Nepoznáme sa, ale spoznávame jeden druhého a druhý tretieho a na konci dňa sú z nás najlepší kamaráti. Ja potrebujem teba a ty mňa. Detské, živé múry striedajú mystické, sú naplnené tichom, ktoré kričí. Nevypovedanými, ale vypočutými modlitbami. Tichom, ktoré hovorí, keď sa na chvíľu rozhodneš počúvať. Pokora v tvárach a prívetivosť v duši, opäť vzájomná. Prijímame aj dáváme a možno si to ani neuvedomujeme. Také múry nie sú len v Podolínci, ale aj v každom z nás. Máme medzi sebou Boha.
Eva Jonisová, študentka
Zážitky z detského domova a kláštora mi ostali v srdci. Chvíle strávené pri hraní, tancovaní alebo obyčajnom rozprávaní sa tvoria život. A o to ide. Človek by si mal častejšie uvedomovať, čo je v živote dôležité. Deti v detskom domove boli spontánne a prirodzené. A to je na deťoch krásne. Ich detská a nevinná úprimnosť im kedykoľvek dovolila povedať, či ste pre nich pekný alebo, naopak, škaredý. Prežili sme isté spoločné momenty, ktoré mi ostanú v pamäti.
Lukáš Kala, študent
Deti – tá radosť, vášeň do života, vysoko, bezstarostne letia. Veria, milujú, rýchlo k vám priľnú a za každé vaše pohladenie – sú v šťastnom bytí celé bez seba. Tak blízko sú k nebu. A potom sa zadívate bližšie… na smútok a bolesť skrytú. Až premkýna strach: Kam ísť? Kde je zmysel bytia? Tak prosím za nich, Bože, buď im blízko. Nech nestratia nádej, že raz krajšie bude v láske, ktorá sa nevytratí.
Kristína Mayerová, študentka
Obyčajné dni. Obyčajné radosti, obyčajné túžby, ale niekedy aj obyčajné sklamania. Neobyčajné tajomstvá. Smutné oči, ktoré nikdy neplačú, lebo sa oveľa radšej smejú. Ruky počmárané láskami. V tomto svete však neubližujú, len hľadia. Keď sa ním necháte unášať, pochopíte, že svet má zmysel. Niekedy aj pre nezmysel, ale vždy ho má. Smútok sa tu vytancuje, vyspieva, vykričí… aj vystíska. Stratí sa. Zostane ho len trošičku, ako poletujúcej pavučiny v rohu izby zahádzanej plyšákmi.
Klaudia Šútorová, študentka
Ocitnúť sa v detskom domove, kde sú múry v izbách detí metaforicky studenšie ako januárové ráno, je ako zobudiť sa a zistiť, že sme sami. Zistiť, že domov a rodina, to patrenie niekam, k niekomu, kto utíši všetky bolesti detstva, je až príliš veľa. Človek by si mal vytvárať ten najintímnejší vzťah v súlade s otázkou „Kto som?“ (veriť a v súlade s touto vierou žiť), pretože ako inak by sme mohli zniesť pohľad na smútok v očiach opustených detí? Je to ako siahanie po nekonečne…
Petra Cepková, fotografka, pedagogička FMK UCM Trnava
Kláštor redemptoristov v Podolínci mal byť v bývalom režime príbehom premysleného pokusu o vymazanie histórie kresťanskej identity – vnútornej pamäte národa. V súčasnosti je štádiom sebanachádzania nových sociálnych vzťahov, príbehom výstupu, obetovania sa v projektoch ľudových misií pre druhých. V kontextoch projektu Damnatio memoriae – stratenie pamiatky sa sprítomňuje biblické oslobodenie, odpustenie a odumieranie starého a nachádzanie nového. Projekt je výnimočný práve tým, že sa nestal pre nás jednoduchou témou alebo všeobecným pojmom. Nestal sa ani posthumanistickým portrétom komunity detí za zrkadlom či rehoľníkov uzavretých do seba, ktorých pozorujeme a posudzujeme v súvislostiach predkladaných stereotypov. Naopak, stal sa výnimočným práve spojením všetkých možných úvah, ako uchopiť skrytý obraz veľkých i malých príbehov rehoľného spoločenstva, detských snov, ťaživých odkazov o zmysle utrpenia, politického prenasledovania, obnovenia činnosti kláštora a nachádzania novej identity a duchovnej perspektívy.
Jozef Sedlák, fotograf, pedagóg FMK UCM, Trnava
S odstupom času pozerám na fotografie detí, na ich tváre, úprimné a zároveň nezbedné oči hľadajúce lásku, úsmevy a neistotu, keď sa nik nepozerá. Hľadajú lásku v každom z nás, ktorí sme za nimi prišli. Hľadajú pochopenie, miesto pre život a rozvoj, no niekde za oknami kláštora. Ich budúcnosť je síce neistá, zahalená rúškom tajomstva, takého, ktoré majú práve deti najradšej, no ony žijú pre prítomnosť, pre moment tak pominuteľný ako jesenné lístie vo vetre. Preto im dajme lásku a hlavne najdôležitejšie, svoj čas.
Jakub Kovalík, fotograf
Výstava sociálneho dokumentu autorov a študentov FMK UCM Trnava a predstavenie knihy Damnatio memoriae – stratenie pamiatky pre verejnosť.
Kde? Galéria Mestskej knižnice v Podolínci, Mariánske námestie č. 29, Podolínec, Kláštorná záhrada Kongregácie Najsvätejšieho Vykupiteľa – Redemptoristi, Kláštorná 109/2, Podolínec.
Otvorenie výstavy vo štvrtok 28. marca 2019 o 13:00 h.
Kurátorka výstavy: PhDr. Klára Kubíková
Vystavujúci autori: Petra Cepková, Ľubomír Hajdučík, Jozef Sedlák
Vystavujúci študenti FMK UCM, Trnava: Peter Lančarič, Jakub Kovalík, Ľubo Baran, Nikoleta Danišová, Nikola Hudáková, Eva Jonisová, Lukáš Kala, Kristína Mayerová, Klaudia Šútorová, Magdaléna Tomalová, Mária Vencelová, Aneta
Aneta Kmecová a Veronika Bucsuházyová