Lepšie raz vidieť, ako stokrát počuť

Desať študentov Fakulty masmediálnej komunikácie UCM v Trnave strávilo vďaka projektu Komunikáciou k prosperite slovensko-ukrajinského prihraničného regiónu päť dní v Užhorode. Ukrajina – miesto, kam sa na dovolenku nevyberiete. O výlete k našim východným susedom píše doktorandka Karin Kubíková.

Prvé dni sme mali možnosť vidieť krajinu z viacerých uhlov. Všímali sme si rozdiely, ktoré Slováka popri cestovaní zvyknú prekvapiť – rozbúrané a neopravené cesty, lacné potraviny a služby, žiguláky. Populácia ešte stále dýcha komunistický vzduch a my sme ho začali cítiť tiež. Vitajte v Užhorode 2017, ktorý sa podobá na slovenské mesto v roku 1992…

Cítili sme sa ako delegácia

Užhorodská univerzita sa okrem vzhľadu ničím výnimočným nelíši od tej našej – má veľa šikovných študentov, ktorých učenie baví. Podľa zákona má polovica z nich nárok na štúdium zadarmo, zvyšní si zaň platia. V Užhorode sa čiastka pohybuje od 5 do 7 000 hrivien ročne (178 – 250 eur), v Kyjeve je to až 22 000 hrivien (785 eur).

Univerzitu navštevuje 16 000 študentov a tvorí ju 20 fakúlt. Mediálny odbor si môžu zvoliť v bakalárskom a magisterskom stupni. Zaujímavé je, že miesto stredných škôl sa žiaci dlhšie vzdelávajú na základných školách alebo pokračujú na ďalší stupeň, tzv. junior špecialista, na ktorom absolvujú maturitu. 

Pár rozdielov sa predsa len našlo: školské rádio ešte stále funguje iba na VHS záznamoch a v hlavnom počítači, v štúdiu sa nachádza len jeden mixpult s dvoma mikrofónmi. Technika neumožňuje šíriť signál cez internet, preto študenti pracujú len na spravodajských reláciách. Podobne je to aj v televízii – vizuál školských správ tvorí grafika, ktorú u nás televízie používali pred 10 rokmi. Noviny fungujú v papierovej forme na ôsmich stranách a vychádzajú každé dva mesiace. Treba však povedať, že autori sa orientujú v žurnalistických žánroch, zalamujú texty a tvoria grafiku. Najbližšia tlačiareň je vzdialená až 900 km od Užhorodu. 

Na univerzite sme sa cítili ako delegácia. Všetci k nám boli milí a správali sa priateľsky. 

Na univerzite sme sa cítili ako delegácia. Všetci k nám boli milí priateľskí.

 

Ďalšia zastávka: konzulát SR -„misia pani Janky“

Generálna konzulka SR pre Ukrajinu p. Janka Burianová opisuje svoju štvorročnú misiu ako poslanie pomáhať ľuďom, ktorí potrebujú pomoc, napríklad v prípade že ich okradnú, prídu o peniaze, doklady a nemajú na jedlo alebo cestu. 

Krajina sa momentálne nachádza vo fáze príprav na vstup do Európskej únie:Slovensku trvalo približne 11 rokov, kým prešlo týmto procesom. Ukrajina sa už na tento boj vydala, no zatiaľ má za sebou iba dva roky od podpisu zmluvy. Ovplyvňuje ju ešte množstvo sociálnych, ale i ekonomicko-politických podmienok” hovorí J. Burianová. 

Sila východnej kultúry

Cudzinci zo Slovenska, Poľska i Maďarska navštevujú Zakarpatie kvôli lacným službám a potravinám. Český delegát Peter Židek vysvetľuje: „Veľa ľudí si sem chodí dať ušiť oblečenie alebo opraviť autá. Niektoré ceny sa už približujú európskym štandardom, i keď priemerná mzda ukrajinských obyvateľov je 200 – 250 eur. Bežné, dedinské profesie si zarobia sami na seba, resp. akurát tak na chlieb, ale poznám veľa Čechov a Slovákov, ktorí tu podnikajú.“ Zároveň dodáva, že Zakarpatie je bezpečnejšie ako napríklad Košice. Na východe Ukrajiny však boje a nepokoje stále pretrvávajú.



Krajina, kde sa zastavil čas

Na Ukrajine sme zažili situácie, v ktorých sme pocítili, že to, čo poznáme, vlastne nepoznáme:

Martin (2. ročník Mgr.): „Veľa sme sa naučili, napríklad nesúdiť ľudí podľa ich osudu. Ukrajincov povzbudzujeme a držíme im palce.“ 

Eva (1. ročník Mgr.): „Krajina je nádherná, najskôr sa nám to zdalo pochmúrne, ale nakoniec sme zistili, že sa to ešte len vyvíja. Podľa mňa o 10 rokov bude Ukrajina tam, kde sme my.“  

Igor (1. ročník PhD.): „Radi privítame ukrajinských študentov aj u nás na fakulte. Sme radi, že naša alma mater nám ponúkla také vybavenie, s ktorým pracujeme a veľmi si to vážime.“ 

Michal (3. ročník Bc.): „Myslím, že naša ukrajinská misia bola úspešná.“ 

 

Text: Karin Kubíková
Foto: Jana Paveleková