Laureát Granátového jablka doktorand Peter Lančarič: Študentom sa snažím byť oporou nielen vo fotografii

Vždy ústretový a milý. Tak poznajú Petra Lančariča študenti, ktorých učí fotografiu, ale aj jeho kolegovia. Sám je nadaný fotograf, ktorý má za sebou mnoho odvážnych projektov v oblasti fotky.A to je dôvod, prečo tento rok získal Granátové jablko Mariána Matyáša. Pretože pracuje usilovne s hmatateľnými výsledkami a robí tak dobré meno aj našej fakulte.

Na FMK ste nenastúpili hneď po strednej škole, ale chvíľu ste aj pracovali. Čo vás nakoniec presvedčilo ísť na univerzitu a prečo práve túto? Aký podiel v tom malo práve fotografovanie?
Pracoval som v komerčnom fotografickom a tlačiarenskom štúdiu. Práca ma bavila. Rýchlo a veľa som sa v nej učil a ešte viac vo voľnom čase. Cítil som, že mám na viac. V skateparku som
sa dozvedel, že na FMK sú predmety zaoberajúce sa fotografiou a videom. Nad inou školou som potom ani nerozmýšľal.

Ako vám fakulta pomohla rozvíjať sa vo fotografii s čím súvisí aj osobnostný rozvoj?
Vo fotografii ma vpred najviac posunuli tvorivé dielne, ktoré niekoľkokrát do roka realizuje Ateliér komunikácie v médiu fotografie. Vtedy som zistil, čo je to byť dokumentárnym fotografom. Priamy kontakt so životom, často v marginalizovaných oblastiach Slovenska ma však obohatil aj o veľkú dávku ľudskosti a empatie. Veľmi ma posunuli aj filozoficky ladené, a masmediálne teoretické predmety, vďaka ktorým som si vyskladal ucelenejší obraz o svete.

Viete si predstaviť, že by ste nikdy nestretli Jožka Sedláka či Peťu Cepkovú?
Viem, ale bola by to škoda. Určite by som však bol fotograf, len iný. Som ale veľmi vďačný, že som ich stretol a som takým fotografom, akým som.

Kto vás na škole ešte ovplyvnil a zanechal na vás vplyv okrem týchto dvoch?
Viacero pedagógov a zamestnancov, s ktorými som mal počas doktorandského štúdia možnosť spoznať sa viac. Veľmi ma však ovplyvnili aj moji spolužiaci a neskôr aj mladší študenti.

Momentálne z pozície doktoranda ovplyvňujete mladých fotografov aj vy. Čo sa ich snažíte naučiť?
Snažím sa im byť oporou nielen vo fotografii. Často sa mi stáva, že miesto formálnej konzultácie riešime iné problémy. Neistotu, hľadanie sa ale aj partnerské a zdravotné problémy. Sám som si prešiel mnohým. Z fotografického hľadiska sa ich snažím učiť pokore a motivovať
k profesionálnejším výkonom. Dnes je ľahké robiť pekné fotografie. Ťažšie je robiť dobré fotografie
a byť niečím jedinečný. Keď sú študenti príliš skoro hrdí, mnohí prestávajú rásť a posúvať sa vpred. Sami sa tak uväznia v priemere. Niektorým to stačí a je to ich legitímne rozhodnutie. Ale fotografická tvorba, alebo akákoľvek iná mediálna produkcia, môže byť aj omnoho rafinovanejšia. Preto pokora, odvaha robiť veci inak a ambície, sú kľúčom k veľmi dobrodružnej a obohacujúcej ceste.

Získali ste ocenenie Granátové jablko. Čo to pre vás znamená?
Vážim si toto ocenenie a to, že ho vedenie FMK udelilo práve mne. Pravdupovediac som ani nerozmýšľal nad tým, že by som mohol byť jeho držiteľom. Na škole je mnoho talentovaných, pracovitých a určite aj úspešnejších študentov ako som ja. Teším sa, že moja alma mater vníma
a cení si to, čo robím. Zároveň je to pre mňa aj taká symbolická bodka po ôsmich
rokoch štúdia.

Aj ocenenie ste získali najmä vďaka vašim bohatým aktivitám na poli fotografie, či už ide o výstavy, projekty alebo publikácie. Vaša tvorba ide v mnohých prípadoch za všeobecne platné hranice intimity, kde neodhaľujete iba seba. Podľa čoho vyberáte témy?
Za hranicami toho, čo spoločnosť všeobecne považuje za intímne sa v mnohých prípadoch nachádza autentickosť. Všetci majú svoje masky a role, vrátane mňa. Snažím sa o akúsi dekonštrukciu samého seba, mojich blízkych, vecí ktoré sa mi stali. Čiže plno tém mi prichádza do života akoby samo. Nepozerám sa však len do ľudského vnútra, ale snažím sa pozorovať aj okolitý svet a tendencie súčasnej tekutej spoločnosti. Preto sa v tvorbe venujem aj spoločensky angažovaným témam a celkovo aktivizmu.

Mne ako laikovi sa vaše fotografie javia ako “reálne”. Ako by ste vašu tvorbu charakterizovali vy?
Rád rafinovane pracujem s realitou. Posúvam ju, štylizujem, pretváram, ale aj rešpektujem. Niektoré moje práce sú skôr poetické. Fotografujem veľa na film. Sú to také moje metaforické sebareflexie
v intímnom denníkovom zaznamenávaní toho, čo mi prináša život v tých najrozmanitejších podobách. Moja konceptuálna tvorba je zase o niečo chladnejšia, priama a často kriticky orientovaná voči masovej spoločnosti. Dokumentárnu tvorbu staviam na pomedzí výtvarného jazyka a sociológie. Máte pravdu že pôsobia reálne. Väčšinou stojím minimálne jednou nohou na zemi. Čím som starší pristupujem k fotografovaniu viac racionálne a analyticky ako pocitovo.

Ktorá výstava respektíve projekt je vašim favoritom resp. na ktorý ste najviac hrdý?
Hrdý som na skupinovú výstavu finalistov World Biennial of Student Photography v Múzeu moderného umenia v Novom Sade, kde som vystavoval fotografie, ktoré boli súčasťou mojej diplomovej práce. Veľmi si cením aj výstavu v Nitrianskej galérii, kde som spolu s Martinou Chudou realizoval rozsiahly výstavný projekt Kým nás ___ nerozdelí. Rôznymi materiálnymi a formálnymi prístupmi sme skúmali povahu partnerských vzťahov. Najväčší zmysel má však pre mňa séria výstav k projektu Držme spolu, ktorý kritizuje nedostatky sociálneho a zdravotného systému na Slovensku. Fotografoval som pacientov, nachádzajúcich sa na hranici medzi životom a smrťou. Ľudí s diagnózou „vigílna kóma“. Takýmto sociálne angažovaným projektom by som sa venoval najradšej.

Aké projekty plánujete v najbližšej budúcnosti okrem dokončenia dizertačnej práce?
Po odovzdaní dizertačky chcem opäť začať tráviť čas v tmavej komore. Venovať sa alternatívnym procesom a zväčšovaniu na atypické materiály. Analógovú, remeselnú fotografiu tak uviesť do iných kontextov. Zároveň začnem pracovať na novembrovej výstave, ktorú pripravujem v galérii
na trnavskom Nádvorí. Keď bude čas, super projekt by bola aj dovolenka pri mori.

Umelci sú známi bohémskym spôsobom života. Stotožňuje sa toto tvrdenie s vašou životnou filozofiou, ale aj praxou?
V minulosti sa v mojom ateliéri oslavovali malé-veľké víťazstvá aj týždeň. Život mi, ale vždy dal celkom ostro najavo, že stačilo, že nežijem dobre, alebo že robím niečo zle. Posledné roky sa snažím citlivo vnímať varovné signály, počúvať okolie a najmä svoj vnútorný hlas. Nie je sa kam ponáhľať
a nič netreba preháňať. Krok za krokom sa s vďakou a pokorou snažím posúvať vpred ako človek, partner, kamarát, ale aj ako fotograf. Fotografia ma veľmi učí a pomáha mi pochopiť svet. Bohém nie som. Chvíle kedy sa život naozaj žije, voľnosť, autentickosť a rock ‚n‘ roll, ale potrebujem.

Autor fotografií: Peter Lančarič
Rozhovor: Magdaléna Švecová, Martina Selepová