FMK UCM v Trnave vydala v uplynulom akademickom viacero publikácií. Medzi zaujímavými titulmi nechýba ani vysokoškolská učebnica o zvukovej stránke filmovej tvorby od Dr. Tomáša Farkaša.
V rozhovore nám priblížil, čo jeho učebnica prináša čitateľom a ako sa dá skúmať zvuk vo filme. Ide o ďalší rozhovor s autorom v rámci cyklu #FMKpublikácie.
Vaša učebnica je určená všetkým, ktorí sa zaujímajú o auditívnu stránku filmovej tvorby – či už na amatérskej, alebo profesionálnej úrovni. Čo presne v nej čitatelia nájdu a ako im môže pomôcť v ďalšom smerovaní?
Túto knihu som koncipoval tak, aby vytvorila zmysluplný základ pre pochopenie zložitejších tém. V dnešnej dobe je podľa mňa ťažké nájsť texty, ktoré sú schopné obetovať prehnaný akademický jazyk za schopnosť vysvetliť problematiku aj človeku s minimálnymi skúsenosťami. Na druhej strane sa topíme v oceáne online návodov a tutoriálov, z ktorých mnohé sú fakticky aj technicky nesprávne.
Kniha je napísaná pre autora, chystajúceho sa nakrútiť svoj prvý film – či už krátky hraný, alebo dokumentárny, alebo hoci animovaný. Jej primárnym cieľom je – a túto myšlienku som sa tam snažil naozaj spomínať dosť často – vysvetliť nie to, ako sa veci robia, ale prečo sa tak robia. Zároveň aké otázky si má autor na začiatku tvorby klásť, aké nástroje mu ponúka súčasná doba, ale aj aké kategórie zvuku a hudby v kinematografii existujú a ako sa s nimi dá pracovať.
Podobne sa v knihe staviam aj k technike: žijeme v dobe, kedy si môžeme kvalitné mikrofóny a nahrávacie zariadenie kúpiť za minimum peňazí, to sa týka aj softvéru. Ak chceme v takýchto časoch vytvoriť audiovizuálne dielo, ktoré divákom pohne, musíme predtým aj trochu premýšľať.
V rámci výskumu v dizertačnej práci som napríklad prišiel na to, že v niektorých filmových scénach sú reálne ukryté nízke frekvencie, ktorých úlohou je vytvoriť v divákovi pocit napätia, strachu. Zdroj: FMK UCM v Trnave
Zvuková stránka je neoddeliteľnou súčasťou nielen filmovej tvorby, ale aj mnohých audiovizuálnych výstupov. Čo všetko prináša hudba do diela a čo o nej možno nevieme?
Žijeme vo vizuálnom svete, ľudia sú presvedčení, že najdôležitejšie je to, čo vidia – a tak to potom aj vyzerá. Nevedia si predstaviť, aký dôležitý je zvuk a akým neuveriteľným spôsobom nás ovplyvňuje alebo mení našu pozornosť. O hudbe ani nehovorím: je to jedno z umení, ktoré instantne preráža všetky bariéry a ide priamo k emóciám.
V spojitosti s obrazom je hudba ako vôňa, neviditeľná šípka, ktorú autor audiovizuálneho diela vedome zanechal pre diváka. Jeden filmový teoretik napísal, že najväčšou funkciou hudby vo filme je kontrola – toho, čo divák vidí, cíti, predpokladá, pozná alebo nepozná a tak ďalej. Väčšina ľudí pri hudbe (ale aj zvuku) zabúda na to, že sú to veci, ktoré nás od nášho narodenia dokonale obklopujú – sú ako vzduch, ktorý dýchame.
A teraz si predstavte, že existujú ľudia, čo presne vedia, ktoré frekvencie a ako využiť na to, aby sme cítili strach, chlad či smútok, ale aj aké akordy kompletne zmenia význam toho istého obrazu. Potom sa zrazu klasické hlášky typu „dobrá hudba vo filme je taká, ktorú nepočujeme“ – javia veľmi banálne.
„V dnešnej dobe je podľa mňa ťažké nájsť texty, ktoré sú schopné obetovať prehnaný akademický jazyk za schopnosť vysvetliť problematiku aj človeku s minimálnymi skúsenosťami.“
V rámci vašej profesie sa venujete zvuku a hudbe vo filme, ich funkciám a efektom v súvislosti s divákom, ale aj v širšom spoločenskom kontexte. Na čo všetko sa zameriavate a akú úlohu zohráva hudba v súčasnom spoločenskom kontexte?
Musím sa priznať, že v posledných rokoch sa oveľa viac venujem zvukovému dizajnu pre digitálne hry (ostatne, mám v súčasnosti rozpísané hneď dve knihy, ktoré sa toho týkajú). Keď mám ale čas (a toho je málo), stále si vcelku aktívne všímam to, ako súčasní režiséri pracujú so zvukom a hudbou.
Konečne sme sa dožili doby, kedy sa zvuku začala prikladať trochu väčšia úloha, ticho má znovu význam a gravitáciu, príbehy sa mu opäť trochu začínajú prispôsobovať (a to ani nehovorím o tom, keď sa reálne začne riešiť zvuková identita človeka alebo značky v Metaverse).
Pri spomenutí spoločenského kontextu mi ale napadlo niečo iné – nedávno som mal menšiu operáciu a popri nej som s doktorom celý čas „klábosil“ o zvukovom dizajne – stále sa ma pýtal na nahrávky s Kočnerom a ja som mu vysvetľoval, že by som nemal problém s mojimi súčasnými nástrojmi ich dokonale analyzovať a že by som dokázal ľudský hlas perfektne manipulovať. Už nejaký čas sa hovorí o „zlatej dobe audia“, ale tá nepríde zadarmo – aj v dostupných audio-pluginoch (zopár takých vlastním aj ja) sa začína vo veľkom využívať umelá inteligencia a človek, ktorý s tým predtým nemal žiadne skúsenosti, môže byť doslova šokovaný tým, čo sa dnes dá so zvukom robiť.
Netýka sa to len čistenia, editovania či extrahovania ľudského hlasu z nahrávok, ale aj doslovnej manipulácie tónu, výšky či melódie hlasu, pomocou čoraz novších algoritmov. V dobe, kedy sa čoraz viac začína hovoriť o deepfake-och, by sme pri tejto téme mali veľmi spozornieť – ľudské uši a mozog sa totiž dajú ľahko oklamať aj bez zvukových efektov – s pomocou moderných technológií ale hovoríme o úplne inom leveli.
V rámci vedecko-výskumnej činnosti sa primárne venujete filmovému žánru horor. Dá sa hudba vedecký skúmať? Aké má takýto výskum špecifiká?
Hororu som sa aktívnejšie venoval trochu dávnejšie, písal som o ňom dizertačnú prácu a vtedy som ním niekoľko rokov žil – teraz som v stave, že by som skôr hororové zvuky najradšej dizajnoval (či už do filmu alebo hry). Každopádne – áno, hudba aj zvuk sa dajú vedecky skúmať, stačí iba vedieť, čo chce človek zisťovať a aké nástroje má na to k dispozícii.
Počas mojich „aktívnejších“ hororových čias som napríklad pomocou spektrografov skúmal zvukové stopy rôznych filmov a analyzoval rôzne scény – existujú totiž zvuky, ktoré hlavne cítime, ale nepočujeme –, odozva našich organizmov je však zrejmá. Aj takto niekedy režiséri ovplyvňujú to, čo cítime. Zvuk aj hudba majú isté vlastnosti, ktoré sú založené na fyzikálnych zákonoch – frekvenciách, intenzite, farbe a tak ďalej.
Pomocou moderných nástrojov a kvalitných štúdiových slúchadiel dnes môžeme vcelku dôkladnú analýzu zvuku robiť aj doma, nehovoriac o tom, že pomocou niektorých vyspelejších pluginov dokážeme hudbu „rozobrať na drobné“. Napríklad separovať hlas, bicie či klávesy a na to ich zobraziť vizuálne ako presné tóny na stupnici, ktorými môžeme – ako inak – manipulovať.
Primárnym cieľom knihy je vysvetliť nie to, ako sa veci robia, ale prečo sa tak robia, hovorí Dr. Tomáš Farkaš o publikácii Predtým, ako nahráte svoj prvý zvuk. Zdroj: FMK UCM v Trnave
Môžete nám priblížiť niektoré z vašich dosiahnutých výsledkov, resp. zistení?
V rámci výskumu v dizertačnej práci som napríklad prišiel na to, že v niektorých filmových scénach sú reálne ukryté nízke frekvencie (okolo 17 – 19 Hz), ktorých úlohou je vytvoriť v divákovi pocit napätia, strachu. Bolo to fascinujúce, pretože jeden zo starších výskumov, ktorý som citoval, takto skúmal pôsobenie presne takýchto istých frekvencií na nič netušiacich ľuďoch počúvajúcich hudobný koncert. Tí potom popisovali zlú náladu a dokonca pocit chladu.
Fascinujúci bol taktiež prípad, v ktorom sa pomocou zvuku objasnilo, prečo v jednej budove v USA všetci zamestnanci videli „duchov“ (spoilnem to: po výmene jedného z ventilátorov klimatizácie v potrubiach, ktoré sa ťahali stenami, začala nejaká súčiastka rezonovať na konkrétnej frekvencii – zrovna takej, ktorá bola schopná rozvibrovať sietnicu ľudského oka, čo následne spôsobovalo, že ľudia videli rôzne fľaky a škvrny – niečo podobné, ako keď človek dokáže pomocou hlasu rozbiť sklenený pohárik).
Zároveň som už vtedy pred rokmi prišiel s hypotézou, že v hororoch sa v budúcnosti bude strašiť tichom, a nie štandardnými „ľakačkami“, pretože tie sa nijako nelíšia od toho, keď nám niekto nečakane praskne nafúknutý papierový sáčik za chrbtom.
„V spojitosti s obrazom je hudba ako vôňa, neviditeľná šípka, ktorú autor audiovizuálneho diela vedome zanechal pre diváka.“
Okrem pedagogickej a vedecko-výskumnej činnosti sa venujete aj hudobnej tvorbe. Využívate vlastné digitálne nástroje, ktoré si vyrábate z reálnych. Do tvorivého procesu často zapájate aj terénne nahrávky. Ide o hudobný experiment alebo vytvárate vlastný hudobný štýl?
Povedal by som skôr, že je to prirodzený vývoj a expresia. Niekto sa od malička učí hrať na hudobných nástrojoch – ja som sa už od základnej školy začal zaoberať jednoduchým zvukovým softvérom a neskôr tým, ako rôzne nástroje (aj tie, na ktoré som nevedel hrať) nahrať a následne ich manipulovať a upravovať.
Vtedy som ešte nevedel, že sám seba zasväcujem do tajov samplovania a zvukového dizajnu. Terénne nahrávky prišli trochu neskôr, keď už som mal nejaké peniaze na to, aby som si mohol kúpiť nahrávacie zariadenie – teraz je z toho zároveň hobby.
V mojej zbierke mám obrovské množstvo búrok, dažďa, spevu vtákov, ale aj rôznych divných zvukov. Keďže som väčšiu časť svojho života obľuboval ambient, prišlo mi prirodzené do mojich výtvorov pridávať nahrávky prírody – ale skôr ako ďalší nástroj, určite nie ako nejaký new-age meditatívny výplod predajcov liečivých kryštálov. Nie som ale isto ani prvý, ani posledný, kto takto k hudbe pristupuje, takže o vlastnom štýle by som nehovoril.
Konečne sme sa dožili doby, kedy sa zvuku začala prikladať trochu väčšia úloha, ticho má znovu význam a gravitáciu, príbehy sa mu opäť trochu začínajú prispôsobovať. Zdroj: unsplash.com/José León
Zvuk vyučujete aj na FMK UCM v Trnave. Čo všetko sa študenti na vašich prednáškach naučia? Ide viac o technickú stránku zvukovej tvorby alebo jej estetické aspekty?
V posledných rokoch je to hlavne o zvukovom dizajne pre digitálne hry, hoci v druhom ročníku to vždy nechávam trochu „otvorenejšie“ a zaoberám sa aj kinematografiou – predsa len, tá prišla o pár dekád skôr.
Samozrejme, estetika zvuku je jedna zo základných vecí, ktorú musia ľudia vnímať. Mojim študentom sa snažím dať najprv všeobecné základy k tomu, aby vedeli o zvuku premýšľať (jeho funkcie, kategórie či typy), aby mali predstavu o tom, čo je potrebné na to, aby vedeli zvuk aj nahrávať (len o rôznych druhoch mikrofónov sa dá rozprávať dlhé hodiny) a aby mali skúsenosť aj s jeho „čítaním“ (napríklad vo filmoch a neskôr aj v hrách).
V ďalších ročníkoch som sa trochu užšie začal špecializovať na zvuk v hrách – je to extrémne komplikovaná téma a človek si nevie predstaviť, aké obrovské množstvo rôznych procesov táto problematika ukrýva, či už je to uvažovanie nad samotným herným audiom z hľadiska žánru, konkrétnej hry, plánovania, komunikovania, tvorby sound-design dokumentu, špecifík zvukového dizajnu a softvérov na to určených, alebo pracovného workflow.
Na hodinách sa v istej malej miere venujem aj implementácii zvukov do hier, ale to je téma sama osebe taká veľká, že by si zaslúžila vlastný predmet, nad čím reálne uvažujem. Práve pred časom som dokončil prácu na jednom veľmi špecifickom projekte (ide o audio-hru) a musel som spracovávať a vytvárať doslovne stovky zvukov. Až pri práci na takomto projekte by mi reálne študenti možno poďakovali za to, že ich na hodinách cepujem pri práci s Reaperom a nútim ich do rôznych – naoko banálnych – detailov, ako napríklad automatizácia variácií zvukových efektov pomocou jedného kliknutia či premenovávanie a exportovanie hoci dvadsiatich zvukov naraz. Ale možno si iba príliš fandím. 😊
» V rámci cyklu #FMKpublikácie si môžete prečítať aj o knihe Využitie mobilných aplikácií v edukačnom procese Dr. Martina Gracu.
» Odporúčame aj rozhovor s Dr. Farkašom na webe atteliéru.