Pri príležitosti 20. výročia založenia Univerzity sv. Cyrila a Metoda v Trnave a 30. výročia mobilitného programu Erasmus vyhlásila Fakulta masmediálnej komunikácie UCM súťaž študentských prác na tému „Mobilitou k úspechu: Skúsenosti študentov FMK so štúdiom v zahraničí.“ Dnes si predstavíme ďalší príbeh, o ktorý sa s nami podelila Aneta.
Som typické slovenské dievča. Ako malá som chodievala na prázdniny ku starým rodičom na Liptov, odkiaľ pochádza moja mama. Hrávala som sa deťmi od susedov, lozila po stromoch, jazdila na bicykli s vetrom o preteky, až kým sa nerozsvietili pouličné lampy. Vtedy sme sa rozutekali domov. Sem-tam sa nám podarilo vyprosiť si ešte pol hodinku z drahocenného prázdninového času. Po daždi ma starký vzal na huby a na obed nás už čakala starká s voňavými šiškami s cukrom a domácim džemom.
„Keď som bola staršia, začala som sa viac zaujímať o svet mimo Slovenska. A tak ma, ako každého vnútrozemčana z krajiny lesov a hôr, lákala živá voda morí a oceánov.“
K moru som po prvýkrát privoňala v piatich rokoch. Ja, mama, krstná, sesternica a stará mama sme cestovali do Chorvátska. 9 hodín v malej škodovke sa zdalo ako celá večnosť. Nehovoriac o tom, že aj napriek útlosti môjho a sesternicinho tela, boli naše pohybové možnosti obmedzené na minimum. Z pravej strany hrozil útok zaváraného mäsa, zľava zas číhali poskladané periny a slnečník. Keď som zistila, že v Chorvátsku majú namiesto piesku na pláži kamene, nastalo menšie sklamanie. To však trvalo iba do momentu kedy som zistila, že to more je skutočné slané.
„Pláže čarovného Bali boli toho času skutočne ľudoprázdne.“
Odvtedy som bola zberačom morských zážitkov! Dovolenka v Grécku, Turecku, Egypte, Španielsku či Taliansku. Vrcholom rodinných výletov bola Indonézia. Pláže čarovného Bali boli toho času skutočne ľudoprázdne. Scenérie, ktoré som poznala len zo zahraničných časopisov som mala v tom momente na dlani. Slnkom pobozkaný surfisti vrhali svoje vyšportované telá do niekoľkometrových vĺn a ja som mala čo robiť, aby som sa popasovala s úradujúcou pubertou.
Za šumu tyrkysovej peny som sa rozbehla po jemnom piesku priamo do divokej vody. Z môjho ladného poklusu ala Pobrežná hliadka ma vyrušil známi hlas: „Anetka, pozor na tie vlny!“ V otočke smerom k mame som sa pokúsila o úsmev. Avšak skôr, ako sa mi podarilo nadvihnúť čo i len kútik úst, som letela ku dnu. Režim prania: človečina. Teplota vody: 27° C. Otáčky: 1200. Odhadovaný čas prania: kým nepríde surfista a nevyloví ma. Reálne ma vylovila mama a ja som sa hanbila ako pes. Všetci tí surfisti popíjali na bare kokosovú vodu a ja, s chaluhami vo vlasoch, som kráčala k lehátku. Nevzdala som to.
Vedela som, že moje srdce patrí oceánu.
O pár rokov neskôr sa konalo na mojej univerzite výberové konanie na pobyty Erasmus+. Myslím si, že študent sa rozhodne absolvovať Erasmus z dvoch dôvodov: Prvý dôvôd je meno univerzity. Prestíž, vzdelanie, príležitosť, skvelý štúdijný program a ďalšia odrážka do životopisu. Druhým dôvodom krajina a kultúra. Možno chuť využiť nadobudnuté vedomosti z cudzieho jazyka, alebo sa konečne naživo poprechádzať po uličkách vysnívaného mesta a nasať atmosféru. Chuť byť niekto iný. Pre mňa to bola možnosť číslo dva. Požiadavku „nech tam je more“ spĺňalo z dlhého zoznamu iba Chorvátsko a Portugalsko. A nakoľko bolo práve Chorvátsko tou krajinou, kde som sa prvýkrát nalogala slanej vody, moja voľba bola jasná.
Ja a moji dvaja spolužiaci, Kika a Peťo, sme vystúpili z letiskového autobusu v malom mestečku menom Faro. Prešli sme zopár krokov smerom k vlhkému vzduchu a sadli si na lavičku v prístave. Akurát zapadalo slnko. Zlaté lúče sa odrážali od pokojnej vody a ligot na tvári príjemne hrial. Vyložila som si nohy na kufor, nadýchla sa a zavrela oči. Cítila som, že život sa mi práve začal meniť.
Zážitky boli skutočne bohaté. Vykradnuté auto, surfovanie v oceáne, šialená jazda s požiarnikmi, špiónska akcia s názvom „zabi švába“, stanovanie na sopečnom ostrove, stopovanie, selfie s opicou, selfie s holubom, selfie so somárom, roadtrip v kabriolete, skákanie z vodopádu, každý deň čerstvé ryby, život v pomalšom tempe, takmer zmeškané lietadlo, prežitie útoku mačky, stratený telefón, tuniak s kukuricou, pomoc od bezdomovcov, noc na letisku, hádky, lásky, priateľstvá po celom svete a omnoho viac.
„Vykradnuté auto, surfovanie v oceáne, šialená jazda s požiarnikmi,…“
Všetky tieto zážitky neboli len zaujímavými príbehmi. Boli tiež skúškou. Počas tak aktívneho životného štýlu, aký ma možnosť zažiť každý erasmák, sa človek zdokonalí v rôznych dôležitých zručnostiach. Napríklad: časový manažment, zodpovednosť, logika, zvládanie stresu, stratégia, ohľaduplnosť, tolerancia, odhodlanie, výdrž, častokrát fyzická sila, schopnosť vystúpiť z komfortnej zóny či odvaha. Najlepšie na tom však je, že málokto si túto skúšku ohňom počas svojho Erasmu uvedomuje. Neexistuje žiadna konkrétna autorita, ktorá by hovorila: „Buď zodpovedná! Buď tolerantná! Použi logiku!“ Je to ako hra. Väčšinou neskúsený erasmák sa dostáva do bizarných situácií a je nútený poučiť sa z vlastných chýb. A je to stará známa vec, že človek sa najlepšie učí na vlastných chybách.
Práve preto som po svojom návrate z Portugalska rada hovorievala, že Erasmus by mal využiť každý, kto má na to príležitosť. Je to osobná skúška. Erasmus študenta zomelie, ukáže to pekné a vzrušujúce, rozdá tiež zopár faciek a vypľuje lepšieho a silnejšieho človeka, ktorého len tak niečo neprekvapí. Nehovoriac o tom, že novonadobudnuté skúsenosti a zručnosti otvoria množstvo nových dverí. Novopečený erasmák číha na ďalšiu príležitosť ako predátor. Bude to ďalší Erasmus? Výlet do Izraelu? Pracovná stáž? Ďalšie štúdium? Možností je mnoho. Ja sama som mala pocit, že po mojom návrate sa s otvorenými dverami akoby vrece roztrhlo. A pritom to celé záviselo len od môjho uhlu pohľadu. A hoci Erasmus nepozmenil moje slovenské DNA, vnímam veci inak.
„Zrazu sa necítim doma iba pod mohutnými Tatrami. Už som doma všade.“
Na záver sa prenesiem v čase, do posledného dňa môjho pobytu v Portugalsku. Ten bol skutočne veľmi emotívny. Smutný. Veď komu by sa páčilo ukončiť to najdivokejšie dobrodružstvo a opustiť nové priateľstvá? Vtedy som si to ešte neuvedomovala, no ten deň nebol koncom. Práve naopak, bol začiatkom niečoho omnoho dobrodružnejšieho a divokejšieho, ako je polročný pobyt v zahraničí. Bol začiatkom života.
Aneta Kissová, FMK UCM