Peťka Pupalová pracuje ako novinárka v našej verejnoprávnej televízii. O tom, či ju škola pripravila na túto zodpovednú prácu a na čo by sme sa mali sústrediť, ak sa chcemeaj my raz vidieť na televíznej obrazovke, prezradila v úprimnom rozhovore.
Študentské časy na FMK máte ešte v čerstvej pamäti. Na čo si spomínate s odstupom času najradšej?
Najradšej spomínam na to, že FMK bola naozaj rodina. Mala som šťastie na správnych ľudí, spolužiakov, kamarátov, pedagógov, a potom mi to naozaj prišlo ako keby sme boli jedna veľká rodina. Veľmi sa mi páčila aj rozmanitosť ľudí. Každého bavilo niečo iné, napríklad písanie, rádio, telka, fotka a tak ďalej a vznikali vynikajúce spolupráce, priateľstvá.
Na FMK som sa naozaj cítila veľmi dobre, vždy sa tam niečo dialo. Vďaka rádiu Aetter som mala pocit, že niekam patrím a robím niečo zmysluplné, a preto mi to všetko veľmi chýba a hneď by som sa vrátila, ak by som mohla. Najviac ma však teší to, keď sa v práci stretnem so spolužiakmi alebo ľuďmi z FMK, ktorí pôsobia v iných médiách. Je ich naozaj veľa a vždy mi pripomenú, že FMK bola dobrá voľba.
Bol na FMK nejaký pedagóg, ktorý vás výrazne ovplyvnil?
Každý jeden z nich ma na mojej ceste určite nejako ovplyvnil. Určite by som však vyzdvihla tri mená, ktoré boli pre mňa najdôležitejšie. Najviac do praxe som sa naučila od pani Andrey Bugošovej. Som veľmi šťastná, že teraz pôsobí aj ako hlasová pedagogička v RTVS a redaktorom je k dispozícii trikrát do týždňa. Stále s ňou načítávam reportáže, keď má čas a veľmi rada ju vidím. Vždy vie poradiť, upokojiť, poľudštiť človeka. Je to naozaj veľký poklad. Vďaka jej neustálej kritike, ktorá nebola vždy príjemná, som sa naučila pracovať s hlasom a znieť prirodzene. Doteraz sa v strižni zvykneme spolu pozastaviť nad tým, že síce to nebola cesta ľahká, ale určite stála zato. Obdivujem ju aj preto, že sa venuje naozaj úprimne každému a tých študentov je naozaj veľa. Denne jej musí prísť tucet mailov a ona dá spätnú väzbu vždy. Veľakrát si od nej aj ja nájdem SMS správu, keď sa jej niečo doma počas pozerania správ nezdá alebo naopak veľmi páči.
S lektorkou pani Bugošovou a tímom redaktorov z rádia Aetter. Zdroj: Archív Petry Pupalovej
Tá spätná väzba je veľmi dôležitá, a preto som veľmi rada, že sa mi zvykne ozvať aj moja školiteľka bakalárskej a diplomovej práce doktorka Oľga Škvareninová. Tiež ma zvykla upozorniť na to, čo by som mohla robiť inak alebo pochváliť. Som veľmi rada, že som si pri písaní bakalárskej práce a diplomovej práce vybrala ju, pretože tiež to bola síce cesta ťažšia, ale veľmi obohacujúca do praxe. Rady, pripomienky pani doktorky Škvareninovej využívam dodnes.
Ďalším pedagógom, ktorý ma ovplyvnil, je aj Andrej Brník. Ako stratenú prváčku ma vybral do svojho tímu rádia Aetter na pozíciu redaktorky a stále ma podporoval. Po troch rokoch som sa stala šéfredaktorkou spravodajstva a robila som ju až do odchodu zo školy. Bola to vynikajúca päťročná skúsenosť do praxe, v ktorej ma doktor Brník stále podporoval.
Inklinovali ste k novinárčine od začiatku štúdia či ste sa vyprofilovali neskôr? Čo vás presvedčilo, že sa chcete živiť ako televízna redaktorka?
Podávala som si päť prihlášok na rôzne vysoké školy, lebo som nevedela, čo chcem. Ale je pravda, že som si veľmi priala dostať sa na FMK, pretože som bola na DOD a veľmi ma táto škola oslovila. I keď vôbec som nevedela, čo presne budem robiť, ale spoliehala som sa na to, že počas štúdia zistím, čo ma baví.
V rádiu Aetter. Zdroj: Archív Petry Pupalovej
Viem, že v prvom ročníku som premeškala konkurz do FMK TV, tak som išla na konkurz do rádia Aetter a už som tam ostala počas celého štúdia. I keď bolo obdobie, keď som si myslela, že redaktorská práca ma až tak nebaví a nemám na to. Úprimne som rozmýšľala, že to nechám a vyskúšam možno niečo iné, no potom som sa stala šéfredaktorkou spravodajstva a našla som v tom nový zmysel. Učila som nových redaktorov, ktorí mali rádio aj ako predmet a veľmi som si to obľúbila. Myslím si, že sme boli naozaj veľmi dobrý spravodajský tím, Aetter servis fungoval ako mal. Na redaktorov sa dalo spoľahnúť a časom z nás boli priatelia. Po mne sa stala šéfredaktorkou veľmi šikovná Barbara Čierna, ktorú si už všimli aj vo Fun rádiu, ďalší traja redaktori z môjho tímu pracujú v Slovenskom rozhlase a jedna redaktorka v regionálnej televízii RTVS. Veľmi ma teší, že sa ľuďom z FMK darí.
Takže rádio Aetter ma naozaj veľmi ovplyvnilo a myslela som si, že v budúcnosti určite skončím v rozhlase. Počas štúdia som síce bola aj na praxi v spravodajstve televízie Markíza, ale tam ma hneď všetci odradili, že redaktori nemajú čas na nič. Okrem toho som nikdy nebola kamarátka s kamerou, mala som z nej strach. Taktiež mi tam povedali, že nemám spravodajský hlas a spravodajstvo nikdy nebudem robiť. Z tohto omylu ma vyviedla Europa 2. Asi tri mesiace som bola u nich na neplatenej stáži a pripravovala som pre nich krátke správy počas pracovného týždňa o 17.00 h.
Živý vstup v ranných správach v štúdiu. Zdroj: Archív Petry Pupalovej
Potom som sa snažila dostať na neplatenú stáž do Slovenského rozhlasu, no nevybrali ma. Asi o pol roka neskôr sa mi z RTVS opäť ozvali, že či by som mala záujem ísť na pohovor na pozíciu junior redaktora/helfra (niečo ako pomocný redaktor). Išla som, no vybrali ma to televízie. Aj tak som sa veľmi tešila a hovorila som si, že to treba vyskúšať. Čiže v piatom ročníku som v decembri začala pracovať v televízii ako pomocná redaktorka a bola to vynikajúca robota, ktorá sa dala zvládať zároveň so školou. V máji som ukončila školu a počas leta som si začínala skúšať prácu redaktorky. Chodila som na výroby, skúšala som strihať reportáže, nacvičovali sme živé vstupy. Naozaj som sa veľmi bála, pretože živé vstupy mi nešli najlepšie a celé som si to nevedela predstaviť. Ako pomocný redaktor som získala prehľad o domácom aj zahraničnom dianí, naučila som sa strihať, no stále som mala rešpekt pred redaktorskou robotou.
Od septembra som začala robiť redaktorku a stále sa učím. Neľutujem, že som do toho išla, ale nikdy na škole by mi nebolo napadlo, že budem robiť televíznu redaktorku. Práve naopak, tvrdila som, že pred kameru ma nikto nedostane. Mám ale taký pocit, že život to vždy tak zariadi, aby som robila veci, ktoré veľmi nechcem, a potom zisťujem, že sú to veci, veľmi pozitívne a zvládnuteľné. Dokonca som do toho išla s tým, že možno časom prejdem do rozhlasu, no teraz by som už nemenila.
Peťa sa musela naučiť zvládať živé vysielanie. Zdroj: Archív Petry Pupalovej
Svoje prezentačné zručnosti ste rozvíjali aj v rádiu Aetter. V čom sa odlišuje práca v študentskom periodiku od toho profesionálneho?
Myslím si, že najviac sa odlišuje v tom, že študentské rádio bolo niečo ako bublina. Teraz mám na mysli najmä spravodajstvo, v ktorom sme sa zameriavali na FMK, na študentov a na Trnavu. Čiže boli sme akoby v takej malej bubline. No keď som prišla do RTVS, začal sa na mňa valiť obrovský tok informácií. Naozaj som musela mať prehľad o všetkom a predovšetkým o politike. Začala som riešiť mnoho vážnych aj nelichotivých tém. Práve keď som v RTVS robila pomocnú redaktorku, tak zavraždili Jána Kuciaka a Martinu Kušnírovú, a to bol obrovský šok. Rádio Aetter však bolo vynikajúcou prípravou, kde človek mohol robiť chyby. Ako pani Bugošová hovorí: „Keď to tu budeš robiť na 110%, tak potom tam vonku tých chýb bude už menej a všimnú si ťa.“ A to myslím, že je zmyslom každého študentského média, že nás akoby pripravuje, človek sa tam hľadá.
Pre začínajúceho novinára je dôležitá aj prax. Mali ste počas školy možnosti na realizovanie sa aj mimo Aetteru? Ak áno, odporučili by ste to našim študentom?
Ja som vždy tvrdila, že FMK nie je veľmi ťažká škola a naozaj dáva priestor študentom na sebarelizáciu, vlastné záujmy. Ak budú študenti chodiť len na prednášky, tak im táto škola nič nedá. Preto sú veľmi dôležité študentské médiá, ako naprílklad rádio Aetter, FMK TV, časopis Atteliér, online portál Gaudeo. Nehovoriac o tom, že študenti sa môžu realizovať v rôznych ateliéroch, fotiť, organizovať eventy a tak ďalej. Je toho naozaj mnoho, stačí si len vybrať. Aj ja som sa napríklad raz nechala nahovoriť na organizovanie beánie FMK. Síce som skoro prišla od stresu o všetky vlasy, ale opäť sme spojili so spolužiakmi sily a bola to vynikajúca skúsenosť. A obdivujem tých, ktorí sa tým živia a robia to pravidelne.
Na festivale v Karlovych Varoch. Zdroj: Archív Petry Pupalovej
Okrem toho vynikajúca skúsenosť – Medzinárodný filmový festival v Karlových Varoch, kde sme so spolužiakmi a doktorom Jozefom Tinkom, vycestovali ako akreditovaní novinári. Okrem toho opäť musím spomenúť Aetter, pretože tím rádia Aetter sa každoročne zúčastňoval medzinárodnej súťaže študentských rádií Rádiorallye. Súťaž bola vždy v jednom z miest, kde pôsobili študentské rádiá alebo internátne rozhlasové štúdiá a počas jedného víkendu si rádiá zmerali sily a od odbornej poroty získalo každé rádio spätnú väzbu. Keď som bola prváčka, Rádiorallye bolo u nás v Trnave a zažila som si celú súťaž aj zo strany hosťujúceho rádia. Tiež vynikajúca skúsenosť.
Vynikajúcou skúsenosťou boli aj konferencie na Smolenickom zámku či už tie jarné alebo jesenné. Robila som z konferencie aj zápisky na FMK web, čiže to bola opäť skúsenosť. Raz ma doktor Andrej Brník zobral aj na Medzinárodné letecké dni na Sliači, kde som tiež praktizovala redaktorskú robotu. Okrem toho som bola ešte na praxi v televízii Markíza a na neplatenej stáži v Europe 2, ale to už som spomínala v predošlej otázke. Ak by som to teda mala zhrnúť, študent by sa mal chopiť všetkého, čo mu škola ponúka. Nie len sedieť doma na zadku a čakať, že sa mu začne z ničoho nič v niečom dariť.
Čo bolo najťažšie sa naučiť v praxi?
Asi najťažšie na začiatku bolo to, že som sa cítila v stratená v tých témach. Nevedela som, do čoho sa môžem pustiť a do čoho nie. Respektíve veľmi ťažké bolo pre mňa hľadať si každý deň tému na spracovanie. A keď sa konečne niečo podarilo, tak opäť prišiel ďalší deň a ja som musela hľadať tému. Všetci hovorili, že treba vydržať, že je to o kontaktoch a časom budem vedieť. Teraz je to už lepšie, ale niekedy sa stane, že zas neviem. A potom pomáhajú kolegovia a editor. Kolegovia sú naozaj veľmi nápomocní.
Petra na konferencii v Smoleniciach. Zdroj: Archív Petry Pupalovej
No a potom mám už chorobu z povolania, že stále sledujem dianie a správy, pretože akonáhle na pár dní vypadnem z práce, tak si nemôžem dovoliť nevedieť, čo sa u nás doma deje. Okrem toho je ťažké aj to, že veľakrát je na spracovanie témy málo času. Takže ťažké bolo zvyknúť si na ten neustály stres, prácu v strese, strihanie v strese – len aby sa to stihlo do večerných správ. A pre mňa osobne boli asi najťažšie živé vstupy. Súvisí to s tým, že som s kamerou nebola kamarátka od začiatku a kým som si zvykla, že sa na mňa díva réžia, kameraman, respondent a v niektorých prípadoch pri živom vstupe aj „milión“ ľudí, tak mi to trvalo. Pri mojich prvých živých vstupoch do správ som nespávala celé noci a pred samotným výkonom som mala pocit akoby som bola pred štátnou skúškou. Teraz je to už omnoho lepšie, ale mám predtým stále rešpekt. Raz sa snáď dopracujem k tomu, že budem pri tom celý čas úplne pokojná.
Na akú oblasť sa najviac zameriavate?
Keď som začala robiť redaktorku, tak mi väčšinou dávali témy nadriadení a bolo to naozaj rozmanité. Boli to však ľahšie témy. Postupne som sa začala zameriavať na sociálne témy, školstvo a kultúru. Samozrejme stane sa, že urobím aj tému z iných oblastí, ak je potrebné alebo ak chcem.
Zažili ste niekedy strach pri svojej práci?
Asi každý deň v práci mám malý strach, že či tému spracujem dobre a načas, hlavne ak ide o vážnejšie veci. No a potom už spomínané živé vstupy. Tam bol ten strach naozaj obrovský.
Čo by ste poradili študentom, ktorí by sa chceli stať novinármi?
Z mojej skúsenosti poradím len to, že ak teraz nevedia, čo presne chcú, tak sa nič nedeje. Treba mať len otvorené oči a naozaj využiť každú príležitosť, ktorú škola a okolie ponúka (študentské a regionálne médiá, napr. MTT) . No treba naozaj pracovať na 110% už na škole, pretože novinárov je veľa a musíte niečím vynikať alebo byť o krok vpred od Vašich rovesníkov, aby si v médiách vybrali práve vás. Prax popri škole je nevyhnutná.
Nuž a keď rozmýšľajú nad prácou redaktora v televízii, tak opäť z mojej skúsenosti poviem, že je to krásna práca, každý deň iná, no treba rátať s tým, že je to požierač času. Naozaj ja nikdy neviem, kedy v práci skončím. A niekedy mi celý deň preletí tak, že je 8 hodín večer a ani neviem ako. Ale zas nikdy sa nenudím. Robím však cez sviatky, víkendy, mám ranné služby s tým, že niekedy musím ostať až do večera. Takže nie je to práca pre veľmi rodinne zložené typy. Som rada, že zajac, ktorého doma s priateľom mám, ešte žije.
Autorka: Yvonne Šupová, Magdaléna Švecová
Foto: Archív Petry Pupalovej