Sú to presne dva roky odkedy mi bolo oznámené, že môj zimný semester v školskom roku 2015/2016 strávim v nádhernom Dubrovniku študujúc médiá. Odvtedy už tretíkrát plánujeme reunion s ľuďmi z desiatich krajín z celého sveta (dokonca aj Josh z USA, ktorý študoval na vysunutej americkej Univerzite v Dubrovniku príde). Hovoríme si totižto, netradičná rodina.
Erasmus mi dal oveľa viac ako len štúdium, kvôli ktorému som si na pol roka zbalila kufor. Naučil ma spolufungovaniu a spolunažívaniu rôznych kultúr bez rozdielov. Spoznala som nové krajiny, nové študijné metódy a nový školský systém. Zimný semester mi priniesol viac, než som očakávala. A aj keď moje nasledujúce slová budú znieť ako klišé, bola to zatiaľ najlepšia etapa môjho bezstarostného študentského života.
Choď autobusom they said, it’s fun they said
Zoberiem to od začiatku. Cestovanie je náročné, to vie snáď každý. To moje samozrejme bolo, a ešte ako. Po dvadsiatichšiestich hodinách v autobuse strávených striedaním polôh od embria až po zúfalého človeka čakajúceho na posteľ mi už cestovanie prišlo normálne. Cítila som sa, ako keby som cestovala na koniec sveta a cieľ je stále neznámy. Litre vody, homemade sendviče z predošlého dňa a obmedzená hygiena si vyžiadali svoju daň a na pár dní som ochorela.
„Moja trasa z autobusovej stanice bola jednoduchá – smer apartmán, pán taxikár.“
No ešte predtým, hneď ako som vystúpila z autobusu po nekonečnej ceste, som mala chuť vybozkávať chorvátsku zem za to, že sme konečne niekde zastavili. Moja trasa z autobusovej stanice bola jednoduchá – „smer apartmán, pán taxikár“. Potom sme to už s ostatnými členmi našej “Pipol family” (slovo people v podaní Španielov – ďalej už iba ako Pipol) zobrali menej lowcost.
Prenajímali sme si auto všade kam sme išli. Každý jeden výlet sme plánovali spolu, diskutovali v rôznych rečiach a tešili sa na odkrývanie tajomstiev nových kultúr. Mestá ako Sarajevo, Mostar, Belehrad, Zagreb, Split, Kotor, Budva, St. Stefan, národný park Lovčen a Skadar Lake v Čiernej Hore sme už dávali výlučne autom. A hlavne spolu. Momenty, ktoré sme počas našich ciest zažili sme samozrejme zaznamenali. Z každého nášho výletu máme video, ktoré raz ukážeme svojim deťom. Pochopiteľne.
Sedieť pri Talianoch môže zraniť
Spoznávanie histórie mesta Dubrovnik, nekonečno Američanov, ešte viac holubov, kvantum hladných mačiek, milión schodov a romantické západy slnka na útesoch sme si nechali na neskôr. Dobre sme urobili. Najskôr sme museli spoznať všetkých členov našej novej rodiny zvanej Pipol.
„Namiesto slova yellow sme hovorili všetci pekne familiárne dželo.“
Naučila som sa sedieť trochu ďalej od Talianov keď rozprávajú, pretože už viem, že aj gestikulácia môže raniť. Americká časť našej skupiny bola v podstate náš slovník a učiteľ v jednom. Odhliadnuc od toho, že na náš „International lunch“ priniesli arašidové maslo, fakt nie sú až takí tradične-americkí. A odkedy som bývala s Francúzmi, tak jesť na raňajky bagetu so syrom a s džemom je pre mňa úplne normálne.
Škola, škola a ešte raz škola
Univerzita v Dubrovniku je nádherná, moderná a plne vybavená. Je postavená z bieleho kameňa, ktorý doviezli z ostrova Brač. Je pomerne mladá, a to nielen rokmi fungovania. Pedagógovia, ktorí nás vyučovali mali vekový priemer okolo 40 rokov. Moje štúdium bolo zamerané na médiá a predmety boli naozaj zaujímavé: Public Relations and the Internet, Marketing Services, Marketing Channels, New Media Theory, New Media a Workshop: Online Journalism.
„Úprimne povedané, každá chvíľa strávená v škole bola zážitok.“
Zapájali nás do praktických vecí. Skoro na každú hodinu sme mali vypracovať konkrétne úlohy a stali sme sa aj členmi Social Media Teamu na mediálnej konferencii, kde prišli prednášať mediálci a marketéri z celej Európy. Aby sme neostali len pri príjemných veciach, zažila som aj stresujúcu skúsenosť pri vysielaní z rádia UNIDU, keď som robila rozhovor s Talianom.
Úprimne povedané, každá chvíľa strávená v škole bola zážitok. Aj tie po prebdených nociach. Komunikácia s našimi vyučujúcimi bola na skvelej úrovni, dokonca nám dovolili aj výlet na ostrov Lokrum (ktorý sa nachádza desať minút loďou od mesta) namiesto jednej hodiny.
„Študenti, ktorí majú možnosť vycestovať na Erasmus, mám pre vás len jeden odkaz: Podajte si prihlášku, a to hneď.“
Musím povedať, že komunikáciu sme zvládali excelentne, domovskej univerzite patria zásluhy. A ako sami profesori tvrdili, veď sme predsa prišli cestovať, užiť si more a nie sedieť v klimatizovanej miestnosti a učiť sa. A dobrá rada na záver. Študenti, ktorí majú možnosť vycestovať na Erasmus, mám pre vás len jeden odkaz: Podajte si prihlášku, a to hneď.
Zuzana Žuburová, študentka FMK